Je späť, len vymenila strany. Namiesto malorážky má mikrofón. Miesto lyží slúchadlá. Biatlonistka Barbora Tomešová sa vrátila na scénu Svetového pohára ako spolukomentátorka a reportérka českého vysielania Eurosportu.
Pri svetovom šampionáte 2013 bola práve v Novom Meste finišmankou českej štafety. Ešte vlani vybojovala 8. a 9. miesto na majstrovstvách Európy v Ťumeni a s reprezentáciou odcestovala na sibírske finále Svetového pohára, vrcholiaceho Veľkým glóbusom Gabriely Koukalovej. Tam tiež Barbora Tomešová povedala dosť. Cítila, že musí.
Ako reagoval Martin Fourcade, keď ste ho pred Vianocami naraz požiadala v Novom Meste o rozhovor?
Uvidel ma na tlačovke a najskôr sa zarazil. Po nej som ho oslovila, či so mnou natočí rozhovor. Povedal: To som ani nevedel, že teraz robíš pre Eurosport. Tak jednu otázku. Poznáme sa desať rokov, preto som hneď zareagovala: Fakt len jednu? Usmial sa a povedal: Dobre, dve otázky. No a nakoniec sme sa rozprávali asi dve minúty.
Takže misia nad plán splnená?
Aj vedenie Eurosportu bolo rado. Martin totiž málokedy dáva rozhovory po dopingovej skúške a po tlačovke. Vďaka tomu, že sa poznáme, to tentoraz vyšlo. Čo je moja obrovská výhoda. Tiež Johannes Boe prišiel dvakrát na rozhovor.
A čo Česi? Keď ste sa k nim blížila s mikrofónom, nehovorili nadnesene: Bacha, Bára?
Dievčatá sa väčšinou smiali. Sama som čakala, čo na to povedia. Išla som za Evou Puskarčíkovou a Luckou Charvátovou a obe rozprávali: Jó, poď, v pohode, to dáme. Rovnako tak Michal Krčmář.
Máte od nich už aj spätnú väzbu na vaše komentovanie?
Michal Šlesingr mi oznámil: Hovoríš celkom zmysluplne. To od neho beriem ako kompliment.
Ako sa vlastne vaše pôsobenie u českého Eurosportu zrodilo?
Už v minulosti mi odtiaľ niekoľkokrát písali, či nechcem prísť komentovať. Ale nikdy na to nebol dostatok času. Po minulej sezóne som im teda sama napísala, že už čas mám. A oni boli hneď pre.
Premiérovo ste spolukomentovala pri otváracom kole Svetového pohára v Östersunde. Ako ste si pripadala?
Dosť rozpačito. Išlo o zmiešanú štafetu a ja som si v prvej chvíli zrazu ani nedokázala vybaviť jej presné pravidlá. Až tak hlboko sa mi ich počas predchádzajúceho pol roka podarilo z hlavy vytesniť. Ale ďalší prenos už bol oveľa lepší. Začali mi naskakovať príbehy, ktoré som s jednotlivými pretekármi zažila, a vybavovali sa mi i trate a ďalšie zaujímavosti zo zákulisia. Som rada, že ich takto môžem odovzdávať ďalej.
Snažíte sa nebyť na pretekárov až príliš tvrdá?
Skôr mám opačnú tendenciu, že som mäkká. Robím im pri pretekoch alibi a ospravedlňujem ich, pretože sa do ich situácie dokážem až neskutočne vcítiť. Keď Lucka Charvátová išla pri štafete v Pokljuke na prvom mieste a potom z toho bola na strelnici celá splašená a musela na dve kolá, hovorila som: Ale až jej to raz vyjde, bude to pecka. Len k tomu potrebuje vyzrieť.
Občas vás najskôr napadnú aj historky, ktoré nie sú publikovateľné v plnom znení, nie?
To teda áno. Usmejem sa a poviem si v duchu, že musím tú historku nejako učesať. Trebárs príhody s bratmi Bøovými. Tiež som s nimi po sezóne chodievala na nejaké tie večierky.
Na tom v Chanty Mansijsku ste sa v marci po pohárovom finále so všetkými lúčila. Prečo tak skoro, v 29 rokoch?
Nešlo o jednoduché rozhodnutie. Mala som vyjazdené miesto v reprezentačnom A tíme a športovala som rada. Ale musela som si sama sebe priznať, že som vlastne viac chorá než zdravá. Tiahlo sa to roky. Ešte pred nejakými tromi rokmi som si hovorila: Áno, má zmysel s tými chorobami bojovať. Lenže v minulej zime sa striedali jedna za druhou. Najskôr pri sveťáku v Anterselve zápal v ramene, od čoho ma bolela aj celá hlava a preteky podľa toho vyzerali. A keď som sa konečne dala dokopy, tak mi prechladli nohy a dostala som zápal v lýtkach. Na IBU Cupe v Osrblí som si myslela, že po pretekoch ani nedôjdem do bunky. To bol od tela jasný signál, že nastal čas skončiť.
Záver kariéry ste potom prežívala veľa emotívne.
Veľmi. V Chanty som po pretekoch prišla za Zdeňkom Vítkom a plakala som ako korytnačka. Bola som rozhodnutá skončiť už od Osrblia. Nemohla som ani spať, ako to bolelo, pokračovať ďalej nemalo cenu . Zdenda hovoril, nech idem na dovolenku a ešte si to rozmyslím. Ale teraz som rada, že som si to nerozmyslela.
Zdravie je teraz lepšie?
Oveľa lepšie.
Prechod do "normálneho" života ste zvládala bez ťažkostí?
Kdeže. Ani ma nenapadlo, ako veľmi ťažké to bude. Do konca júna som sa stretávala s myšlienkami, či som vážne mala končiť. Šport mi chýbal. Potom sa pre zmenu dostavovali stavy, kedy som sa nechcela ani hnúť. Až keď som v júli nastúpila do práce, povedala som si: Urobila som dobre, je čas začleniť sa niekam inam.
Spolukomentovanie biatlonu však nie je na uživenie.
Viem, je to moje hobby. Rovnako ako predtým s biatlonom pre mňa platí: Robím to s láskou.
Čomu predovšetkým sa teda teraz pracovne venujete?
Dostala som ponuku od českého laufarského tímu Silvini, či sa nechcem zúčastniť ich sústredenia a pomôcť amatérom s výživou a s prípravou. Trenérinu, regeneráciu a výživu som predtým vyštudovala, Odišla som preto s nimi na desať dní na kemp do nórskeho Sjusjønu, kde ma tá práca nadchla. Od januára teraz budem tím sprevádzať, starať sa im o lyžiarsku školu, o ski servis a ďalšie veci.
Pokiaľ viem, sama si chcete zájsť Jizerskú päťdesiatku. Čo znamená okrem iného návrat od korčuľovania ku klasickému štýlu.
Je to hrozný nezvyk. Ale keď som si po konci kariéry všetko potriedila v hlave, zistila som, že ma šport naozaj hrozne baví, na akejkoľvek úrovni. Už v Sjusjønu, keď som s laufarmi išla menší pretek na 20 kilometrov, užívala som si ho od začiatku až do konca. Môj čas síce podľa toho aj vyzeral, ale pohyb jednoducho milujem. Navyše Lauf sú o niečom inom ako o strese.
Ani pri komentovaní biatlonu vo vás teraz nehlodalo, že by ste si v pohári ešte zapretekali?
Nie. Skončila som v správny čas. S trénermi som sa rozlúčila v dobrom, objatím. A teraz si od mikrofónu preteky užívam ohromne emotívne, oveľa viac, ako keď som bola pretekárom. Fandím vlastne všetkým. Keď v Novom Meste dochádzala do cieľa Francúzka Chevalierová (senzačná víťazka stíhacieho závodu a druhá v šprinte), tak mi až vyhŕkli slzy dojatia, pretože viem, že to dievča takto vysoko nikdy nebolo a ten zážitok je pre ňu až neuveriteľný. Áno, tá atmosféra ma strháva. Ale neťahá ma to späť.
Z vašich slov naopak vyplýva, že u komentátorského mikrofónu by ste rada zostala aj v budúcnosti. Je to tak?
Určite. Zatiaľ ma to strašne moc baví. Športové prostredie je mi blízke, rozumiem mu a príde mi pozitívne. Biatlon som robila 20 rokov. Tá práca ma láka. Aj keď som srdcom stále viac pretekár než komentátor.
Foto: Barbora Tomešová
Zdroj: www.sport.idnes.cz
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára