Mari Laukkanenová. Pod týmto priezviskom sme túto Fínku doteraz vídali na tratiach. Toto leto povedala áno svojmu dlhoročnému partnerovi z Rakúska Benjaminovi Ederovi, ktorý je šéfom služieb pre rakúsky volejbalový tím. Ako prezradila po svadbe, jej srdce a duša patrí Rakúsku, ale za Fínsko bude zbierať cenné kovy aj naďalej. Týždeň pred začiatkom sezóny po lákaní od Fínskeho bežeckého zväzu sa definitívne rozhodla, že zostáva verná biatlonu. Aj o tom v nasledujúcom rozhovore.
Na otázky pre Biatlon magazín odpovedá MARI EDEROVÁ LAUKKANENOVÁ (31)
Výška: 1,71 m
Hmotnosť: 58 kg
Po piatich rokoch žitia v Rakúsku máte pocit, že toto je váš domov?
Áno, milujem to tu. Naučila som sa trochu aj po nemecky. Cítim sa tu ako doma. Je to preto, že priatelia môjho manžela sú veľmi podobní mojim detským priateľom vo Fínsku. Keď sa stretli v lete na svadbe, bolo to ešte jasnejšie. Všetci sme sa cítili dobre od začiatku a pretože mnohí z nich žili alebo pracovali v USA, hovoria veľmi dobre anglicky! Z tohto dôvodu trvalo tak dlho naučiť sa nový jazyk.
 |
| Mari a Benjamin Ederovci. (Karjalainen) |
Hory v Rakúsku. Nikdy sa nenudím pohľadom z výšky. Veľmi mi chýba rodina, ktorá chodila všade so mnou od 15 rokov. Stále ich vidím ako kedykoľvek predtým. Ale keď som sa sem presťahovala, môj otec priznal, že to bol čas, kedy som ich musela opustiť. Napriek tomu teraz, keď idem do Fínska, zisťujem, že mi to chýba, som rád, že som tam a zistila som, že mi chýbajú niektoré potraviny, ktoré mám v Rakúsku.
Napriek tomu, že ste sa namiesto letnej prípravy viac venovala svadobným záležitostiam, bol Váš tréning rovnaký ako predtým?
Bolo to ťažké. Moja myseľ bola všade inde, len nie na tratiach. Povedala by som, že sa cítim ako profesionálka a sústredím sa na mnoho vecí, no moje srdce sa v tej dobe sústredilo iba na svadbu. Bolo skvelé vrátiť sa späť do kolotoča po svadbe a užívať si normálne veci v živote, na aké som bola zvyknutá.
Bolo toto leto iné ako predošlé?
Bolo to odlišné, pretože v posledných dvoch rokoch som trénovala s fínskym tímom a cestovala sem a tam. Na jar som si povedala, že musím niečo zmeniť. Strávila som toto leto tu a keď prišiel fínsky tím, išli sme spolu trénovať a táboriť.
Trénovať sama, mimo skupinu. Hodí sa to na Vás?
Vždy som si myslela, že som naozaj spoločenská a myslím si, že sa hodím do každej skupiny, ale keď som sama, som úprimnejšia so sebou a môžem rýchlo reagovať v dobrých a zlých okamihoch. Bol to pre mňa najväčší problém: keď trénujem v skupine, cítim tlak na to, aby sa program uskutočnil podľa plánu. Je ťažké povedať: "Nie." Byť dostatočne odvážny, aby som povedala, že to je to, čo teraz potrebujem, zastavenie alebo zmena bola pre mňa najväčšou zmenou. Mám pocit, že za posledných 10 rokov som jedným z tých ľudí, ktorí trénovali najviac, ale všetko nebolo správne. Takže si myslím, že tieto nezávislé tréningy mi pasujú viac, pretože nemusím hovoriť: "Nie!"
Keď trénujete sama, kde čerpáte motiváciu na celý deň?
Motivácia nebola pre mňa problémom nikdy. Som motivovaná, keď som strašne unavená. Keď mi všetci vravia: ostaň v posteli, nikdy ich nepočúvam a robím si svoju prácu. Vlastná motivácia je najväčší prvok toho, že ešte stále som pri biatlone a milujem to, čo robím. Keď motivácia prestane fungovať, s biatlonom stopnem (smeje sa). Myslím, že sa to jedného dňa stane.
Je skvelé, že pomáhate motivovať mladých tínedžerov s vlastným programom "Be a champion" (Buď šampión).
Áno, to je. Robím to už tri roky a tento projekt sa stal pre mňa veľmi dôležitým. Je to tá druhá stránka športu. Všetko to začalo, keď som rozmýšľala nad otázkou: Čo keby som už nikdy nešportovala? Potom môžem pomôcť niekomu inému. Stále mám ten pocit. Ale ak sú deti šťastné a som šťastná, potom nie sú žiadni porazení! Keď vidíte mladých športovcov, môžete sa sami pozrieť; vidíte ich vášeň a jazdu a len im chcete povedať, že to všetko bude v poriadku. Môj najväčší sen je, že by všetci nerobili všetky chyby, ktoré mám ja. Urobila som ich dosť, väčšina z nich bola potrebná na posun vpred. Niektoré z nich však boli zbytočné.
Aký to je pocit, keď ste prvýkrát na prírodnom snehu?
Je to úžasný pocit. Milujem to. Zakaždým, keď som na lyžiach prvýkrát, uvedomujem si, že naozaj nenávidím prechádzky na kolieskových lyžiach! Predtým som nevedela, či sa mi na lyžiach bude páčiť a možno ak odídem do dôchodku, nebudem lyžovať každý deň, ale budem robiť iné športy. Ale ten pocit stáť na lyžiach po dlhej dobe je...úžasný.
Foto: Yle.fi, Mari Eder, IBU/Christian Manzoni, Jerry Kokesh, Petr Slavik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára